Už pár rokov populárny žáner deathcore ma ako celok skôr obchádza, proste mám radšej, keď je vec buď naozaj „death“, alebo „core“, na druhej strane, ak mi jedno z najväčších mien žánru príde skoro až do obývačky, bola by blbosť akciu ignorovať, koniec koncov, už neraz sa stalo, že kapela, ktorá pri domácom počúvaní išla jedným uchom dnu, druhým von, naživo zapôsobila fakt pozitívnym dojmom. Tvorbu kalifornských CARNIFEX som si doma vypočul, konštatujúc, že na základe ich novších vecí sa deathcore dá klasifikovať asi aj ako melodický death metal s kopou breakdownov a nejakými klepačkami, hudobníci sú možno trochu „vystajlovanci“, ale naživo by to mohol byť nárez, keďže ich to môže baviť viac, než napríklad nejakých zaslúžilých (dnes už melodic) deathmetalových umelcov o krajinu severnejšie, ktorí už dekádu varia recyklát.

Našťastie som neuveril začiatku o šiestej, pol ôsma bola tak akurát, dalo sa vidieť, že na deathcore chodia vo veľkej väčšine celkom iní ľudia než na death metal a „archívnejšie“ extrémne žánre celkovo. Vekový priemer tak do dvadsať rokov, a to ho ešte typy ako ja, Slayer, Laci, Vajgel a podobní tak trochu kurvili. Dosť deathcoreových nadšencov vyzeralo tak, že ak by do klubu zavítal Charlie Harper pod vplyvom, dopúšťal by sa jedného omylu za druhým, príjemným rozdielom oproti ortodox metalovým koncertom však bolo výrazne väčšie zastúpenie ženského elementu, ale to fakt len pozerať, ak nechcete počúvať veci typu „vrať se do hrobu“ či kdesi vykladať „môžem tu, slávny súd prisahať, som odhodlaný na školáčky nesiahať“. Celkovo ale 85 platiacich, to je na leto, nedeľu a mesto, kde väčšina „fanúšikov“ nevylieza z virtuálneho sveta, naozaj fajn.

Krátko popol ôsmej začala pre pozvoľna sa zliezajúce publikum predskakovať prešovská úderka THE SEARCH. Klasika dve gitary, basa, spev a bicie, žánrovo zapadali. Pred časom som ich videl hrať s estónskymi tech/deathmetalistami BEYOND THE STRUCTURE, tiež v Colle, ale hore na malom pódiu. Vtedy zanechali dobrý dojem, na veľkom pódiu sa však tak trochu strácali. Hlavne hudobne to je zatiaľ voľne zameniteľný priemer, melodický death metal a metalcore, ktorý by možno nemusel byť až tak postavený na breakdownoch a mohol by viac popustiť uzdu živelnej agresii. Zahrané dobre, vokálne solídne, pestré, hlboké growly aj vyšší rev, skladby mali hlavu a pätu, potenciál tu je, ale k nejakej výnimočnosti je ešte kus cesty. Kontakt s publikom obsahoval najviac vulgarizmov zo všetkých zúčastnených, každú chvíľu „poďte sa rozjebať, do piči“ a podobne, ani to veľký efekt nemalo, predsa len, ľudia prišli na CARNIFEX, ale je fajn, že THE SEARCH boli za túto príležitosť očividne radi.

Po Prešovčanoch sa menili bicie, zachytil som nejaký šum o tom, že niekto niekomu nechcel čosi požičať, podrobnosti neviem, nepátram po nich, aj tak zrejme bol čas na takéto fóry. Druhí v poradí, bratislavskí SHRILL WHISPERS, si na pódium dotiahli dve plachty s nejakými motýlími ornamentmi, z čoho sa dalo usudzovať, že pôjde o ambiciózne zoskupenie, ktoré sa hrá aj s týmito detailmi. Pokiaľ viem, v rámci žánru ide na domácej scéne o popredné meno, našťastie sa táto päťka popri rekvizitách na pódium zmestila. Hrali z minuloročného albumu „Lacerations“ a pripravovaného EP. Po hudobnej stránke predviedli SHRILL WHISPERS hudobnícky slušnú, pomerne zaujímavú zmes death- a metalcoru, bavili ma hlavne brutálnejšie a disharmonické pasáže, podporené revom v hĺbkach, v niektorých uškriekaných momentoch zneli Bratislavčania možno príliš rozdivočene, až rozhádzane, melodické časti boli na môj vkus akési „emo-screamo“, celkovo ale v poriadku, naživo lepšie než kdesi na Bandzone, kde sú hlavne staré skladby a na ich základe je lepšie nevynášať súdy vopred. SW boli na veľkom pódiu v Collosseu prvýkrát, patrične ten priestor využili a aj publikum rozhýbali slušne. Nebolo to zlé, pocit „už zlezte z toho pódia“ sa nedostavil, aj keď na týchto „menších“ deathcoreových a podobných bandách trochu počuť, že podľa „veľkých“ vzorov sa orientujú občas fakt detailne.

CARNIFEX z južnej Kalifornie sú medzi nami desať rokov a vyleteli dosť rýchlo, už s prvým – druhým albumom, koncertné skúsenosti nabrali po celom metalovom svete a preto o deviatej večer na pódium vletela jedna suverénna a drviaca, energická záležitosť. Extrémne metalový konzervatívec si môže o deathcore pomyslieť čokoľvek, ale treba uznať v prvom rade jedno – kiež by takúto formu mala nejedna „veľká“ kapela z obľúbenejších žánrov. Niektoré totiž na pódiu predvedú rutinérsku, mierne otrávenú „povinnú jazdu“, Scott Lewis (vokály), Shawn Cameron (bicie), Fred Calderon (basa), Cory Arford (gitara) a Jordan Lockrey (gitara) si však prišli zaslúžiť a vylepšiť dobrú povesť a ukázali sa ako banda, ktorá do toho naživo dá všetko. Tlak bez zľutovania, zhruba tak možno ich vystúpenie zhrnúť. S dobrým aparátom a nasadením tie sedemstrunovky fakt urobia svoje, Scottove väčšinou brutálne vokály zniesli najprísnejšie kritériá, naživo ma ich deathcore bavil a zanechal vo mne výborný dojem.

CARNIFEX zďaleka nestavili len na minuloročný, podľa niektorých „progresívnejšie orientovaný“ album „Die Without Hope“, nachystali v podstate prehľad celej tvorby, teda aj skladby zo starých albumov v štýle „skúsme to trochu ako DYING FETUS a podobní“, v čom ich časom prekonali napríklad viac „modern BDM“ ladení DYSCARNATE a podobní, a aj novšiu tvorbu, ktorá má pri živom prevedení zľahka osekanú melodiku a vyznieva skôr brutálne, čo určite nie je mínus. Fanúšikovia vedeli na čo prišli, circle pity, walls of death, potom nejaké „veslárske“ kreácie, to fungovalo celý čas, a k tomu skokani z pódia. Kotol bol dosť o život, aj z neho vyniesli nejakého bezduchého nešťastníka a položili ho na lavicu, o krátku chvíľu sa však prebral, ťažko povedať, či nad ním bdel anjel strážny alebo démon alkohol, hlavne že to dopadlo zrejme dobre. Úderom desiatej sa koncert skončil, prídavky sa nekonali, ľudia by ešte pár kusov zniesli, ale možno toho viac v playliste nebolo. Sťažnosť na toto by však nebola na mieste, koncert bol fakt vydarený.

Foto: Laci Schürger